Únor 2014

Škaredá, zbytočná? Občas, stále viac

23. února 2014 v 22:29 | Levica |  Vietor šepká moje meno
Snáď hodiny som ležala vo vani a snažila sa prijať sa. Cítim sa škaredá, tak veľmi!
Voda chladla a slzy neustávali. Len to stále viac pálilo. Všetko to vo vnútri, oči, bolesť, každý kúsok tela.. Och! A nič nepomáhalo - ani vypité víno, preliata krv.
Potrebujem, aby niekto prišiel a povedal: ,,Všetko bude dobré, len vydrž, som tu pre teba.," ale nie frázovito a neprítomne. Ale zúčastnene a úprimne. Aby som tomu verila a cítila to. A cítila ako všetko do seba zapadne.
A tak len blúdim v chaotickom vesmíre a hľadám hocičo.

Hore lanovkou som rozmýšľala, čo by sa stalo, keby som skočila dole. Alebo čo keby ... Ťažko je uvažovať.

Lebo už nepočujem ani vietor šepkať moje meno

20. února 2014 v 1:14 | Levica |  Vietor šepká moje meno
Cítim, že je čas vzdať sa všetkého, odlúčiť sa a žiť svoj život potichu.
Lebo tak TO cítim. Lebo tak SA cítim. Ako ticho a nič, a nie také nič, ktoré je niečo, lebo aj nič je niečo, ale ako nič, prázdno, nezmysel... Neviem či sa s niečím dá tento pocit porovnať.
Lebo veci, ktoré dávali zmysel dávajú otázniky. Stále väčšie a stále viac. Pravidelne rozptýlené na každom milimetri v mojej sieti myšlienok.
Ako rýchlo sa všetko dokáže prepadnúť. Ľudia sa objavia a zasa zmiznú na neurčito, častokrát navždy. Nie sú na stálo. Nezaléži. Odchádzajú, aby zmenili život niekomu inému. Aby obohatili a naučili. Len ja nerozumiem prečo to tak je. Prečo ľudia, ktorých chcem pri sebe tu nie sú a nie som pre nich dosť dobrá. Dúfam, že bude každému lepšie, dobre, najlepšie.
Ako veľmi sa chcem zmeniť a aj všetko okolo. Chcem sa pochopiť, lebo to potrebujem. Môže mi to pomôcť. Potrebujem to, aby som to zvládla.

Skáčem bez padáku, lebo sa cítim nehodná.

Lebo už nepočujem ani vietor šepkať moje meno.
Keby bol tento pohľad môj posledný, zomrela by som šťastná.